Keby zajace stavali coursingové dráhy

Autor: Patricia Gail Burnhamová

Preklad z anglického jazyka: www.chrt.sk

"...ako sa dá postaviť coursingová dráha, ktorá má simulovať beh zajaca? Je to jednoduché: 1. urobte čo najdlhšiu úvodnú rovinku; 2.  pokračujte sériou kľučiek (5 až 8); a 3. nakoniec vytvorte dlhú a priamu cieľovú rovinku na preverenie výdrže."

Za (dobrých?) starých čias, asi v roku 1972, keď sa začalo s coursingom za umelou návnadou (pozn. prekl. pre účely prekladu tohto článku ďalej len "coursing"), väčšina ľudí, ktorí sa na ňom podieľali, mala skúsenosť s lovom na otvorenom priestranstve (pozn. prekl. za živou korisťou) a behala so svojimi psami v oboch športových disciplínach. Ich skúsenosti s reálnym lovom ovplyvnili počiatočné coursingové dráhy aj hodnotenie coursingu. Títo ľudia vedeli, čo sa vyžaduje od psa, aby úspešne ulovil zajaca. Tieto znalosti sa stali základom pre coursing; a rozhodli sa vytvoriť taký coursing, ktorý by simuloval lov na živú korisť a otestoval rovnaké vlastnosti psa, ktoré by mal mať pre účely skutočného lovu.

Následne sa coursing rozšíril do oblastí, kde je lov na živú zver buď zákonom zakázaný alebo nie je inak možný; i ľudia, ktorí nikdy nevideli lov psa na zajaca, začali vytvárať coursingové dráhy a psov hodnotiť. Podobnosť medzi lovom na živú korisť a coursingom sa zmenšila. Pri reálnom love si ako zajac, tak aj pes naplánujú svoje behy a hoci každý z týchto naplánovaných behov bude mierne odlišný, existujú základné podobnosti, ktoré sú rovnaké pre všetky behy. Tieto skutočnosti, ktoré sa ľudia v raných časoch coursingu snažili pretaviť do coursingových dráh, ktoré stavali, sa v poslednej dobe vytratili. Je to na škodu veci, pretože správne navrhnutá coursingová dráha môže zjednodušiť posudzovanie psov, urýchliť priebeh súťaže, znížiť počet opakovaných behov a zvýšiť bezpečnosť psov.

Pre ľudí, ktorí nikdy nevideli skutočný lov, je na mieste poskytnúť vysvetlenie. Po tom, ako psa vypustíme, sa môže stať čokoľvek. Oveľa viac behov sa však riadi pomerne pevne stanoveným postupom: zajac dostane náskok a psy sa vypustia. S výnimkou salúk, psy ukážu svoju najväčšiu rýchlosť v šprinte hneď po štarte. Ich prvým cieľom v behu je predbehnúť zajaca. Ak na to nemajú dostatočnú rýchlosť, zajac im jednoducho utečie a vyhráva. Psom sa však zvyčajne podarí dobehnúť zajaca až po veľmi dlhom priamom behu (nazývanom rozbeh), pri ktorom sa psy aj zajac unavia. Najrýchlejší pes sa dostane blízko k zajacovi. V tom okamihu začne zajac kľučkovať. Zajace majú menšiu hmotnosť ako psy, takže dokážu meniť smer behu rýchlejšie v porovnaní so psami. Vždy, keď zajac zmení smer, získa výhodu oproti psovi, ktorý bol k nemu najbližšie. To dáva druhému a tretiemu psovi šancu presadiť sa v zákrute skrátením dráhy (zrezaním zákruty). Takého prebehnutie zákruty nepomôže týmto psom získať body, pretože neukážu ani vyššiu rýchlosť, ani obratnosť. V týchto chvíľach behu urobí zajac niekoľko kľučiek, aby otestoval obratnosť psov (toto sa nazýva spracúvanie zajaca).

Zriedkavo pôjde o viac ako šesť či osem kľučiek, pri ktorých sa psy a zajace unavia ešte viac. Potom sa stane jedna z dvoch vecí: buď sa zajac vyčerpá alebo urobí chybu a pes ho uloví, alebo vysilí psov natoľko, že sa môže bezpečne pokúsiť pred nimi opätovne utiecť. Toto je posledná časť behu (všeobecne nazývaná beh za chvostom). Psy sú odhodlané nevzdať sa, ale môžu byť príliš unavené na to, aby si vynútili ďalšiu zmenu v smere behu; takže uvidíte unaveného zajaca, ktorý odvádza niekoľko veľmi unavených psov do diaľky. (V tomto sú saluki výnimkou, pretože v tomto okamihu behu môžu začať bežať najrýchlejšie - preradia na vysokú rýchlosť a vyzerajú, že to myslia vážne. Toto je časť behu, kedy talentovaná saluki predvedie svoje osobitné schopnosti. Existujú saluki, ktoré na počiatku honu len akoby plávajú a následne v tomto bode začnú šprintovať.) Posledná časť honu je práve tá, kedy je možné otestovať vytrvalosť psa, pretože vyčerpané psy sa budú snažiť donútiť unaveného zajaca opäť zmeniť smer behu.

Väčšina plemien predvedie svoju rýchlosť, a táto je väčšinou posudzovaná, počas rozbehu; obratnosť sa najlepšie prejaví u psov v strede honu, keď psy spracúvajú zajace; a ich vytrvalosť sa ukáže v záverečnom behu za chvostom. Prečo je to dôležité pri stavaní coursingových dráh? Ak je hneď na začiatku coursingovej dráhy veľa ostrých kľučiek, najrýchlejší pes nemusí mať nikdy šancu ukázať svoju rýchlosť, keďže zákruty prebehne a stratí náskok na každej kladke. Je možné, že kým sa dostane do rovinky, kde by mohol využiť svoju rýchlosť, už sa poučí, že musí bežať pomalšie, pretože príde ďalšia kľučka. Môže sa tiež zraniť pri prvých kľučkách, kde existuje pravdepodobnosť zlomenín spôsobených prudkosťou psa. Ak majú psy rozbeh po priamej čiare a majú tým príležitosť vyventilovať svoju počiatočnú rýchlosť a výbušnosť, pôjdu do zákrut s menšou razanciou, čím sa tiež zníži riziko ich zranenia. Psy, ktoré boli práve vypustené, majú horúcu hlavu a veľmi nerozmýšľajú. V týchto okamihoch lovu prebehnú hoci aj cez plot z ostnatého drôtu, zatiaľ čo neskôr počas lovu nebezpečenstvo zaregistrujú a bezpečne ho zvládnu. To isté platí pre ostré zákruty, kde sa niektoré plemená psov dokážu zvrtnúť tak prudko, že si môžu zlomiť nohy. To však nie je žiadúce. Po počiatočnom rozbehu, kedy môžu predviesť svoju maximálnu rýchlosť, psy bežia pomalšie a ostražitejšie a v zákrutách sa držia bližšie pri zajacovi.

Ako teda navrhnúť coursingovú dráhu, aby simulovala beh zajaca? Je to ľahké:

1. Na začiatok je potrebné urobiť čo najdlhšiu rovinku,
2. Nasleduje séria kľučiek (5-8), a
3. Ďalej nasleduje dlhá cieľová rovinka na otestovanie výdrže.

Keď coursingovú dráhu otočíme (pozn. prekl. do druhého kola), cieľová rovinka sa stáva rozbehovou v opačnom smere a rozbehová rovinka sa stáva cieľovou (vytrvalostnou).

Čo potrebujeme vedieť o kľučkách (zákrutách)? Po prvé, zajace zvyčajne kľučkujú a menia smer o 15 až 90 stupňov od svojho pôvodného smeru. Pri normálnom behu NIKDY nemenia smer o viac ako 90 stupňov z veľmi jednoduchého dôvodu: voviedlo by ich v ústrety psom bežiacim na druhej či tretej pozícii, ktoré v danom okamihu režú zákrutu, aby dolapili zajaca. Zajace nie sú také hlúpe, aby bežali oproti psom. Nikdy nemenia smer o 135 stupňov, čo sú zákruty tak oku lahodiace niektorým ťahačom návnady. Prečo sa to ťahačom tak páči? Tomu nerozumiem. Takáto zmena smeru spôsobí, že pes, ktorý bol prvý, stratí vedenie a umožní pomalším psom dostať sa do popredia. To však rozhodcovi komplikuje posudzovanie.

Existujú dva spoľahlivé spôsoby, ako znevýhodniť a ukončiť vedenie dobrého a rýchleho psa. Jedným z nich je použitie kľučiek presahujúcich 90 stupňov, najmä na konci dlhej rovinky, kedy najrýchlejší pes je výrazne v popredí. Druhým je nastaviť 90-stupňovú zákrutu blízko začiatku, aby najrýchlejší pes vyletel zo zákruty, zatiaľ čo jeho pomalší alebo múdrejší psí spoločníci skrátia dráhu v zákrute (zrežú zákrutu) a dostanú sa do vedenia.

Čo sa stane, keď náhle spomalíte psa bežiaceho v plnej rýchlosti? Pes, ktorý už nejaký čas beží, zosynchronizuje svoj pohyb so svojim dychom. Expanzia a kontrakcia tela, ku ktorej pri behu dochádza, pomáha bránici pri nasávaní vzduchu do a jeho vytláčaní von z pľúc. Aby to bolo možné, dýchanie psa musí byť zosúladené s jeho tempom pohybu. Keď je pes skrčený pri zmene smeru a musí spomaliť, otočiť sa a potom znova zrýchliť, jeho tempo sa spomalí; a počas tohto časového úseku nemôže dýchať s takou frekvenciou alebo tak hlboko, ako keď bežal rovno. Jeho kyslíkový dlh sa prehlbuje a pes sa cíti ako maratónec, ktorý, podľa ich slov, "vrazil do steny". Pes sa necíti dobre a nebude sa cítiť dobre, kým nebude mať možnosť opäť natiahnuť svoj krok a kým neubehne určitú vzdialenosť.

Pes vybiehajúci z takejto zákruty vyzerá, akoby trpel bolesťou a ono to tak aj je. Skutočný problém je však v tom, že psy, ktoré bežali ešte pred zákrutou za ním, dostanú priestor na skrátenie dráhy v zákrute, a tú aj skrátia, neprerušia si tým plynulosť pohybu a nielenže sa dostanú do vedenia, ale ešte sa aj budú dobre cítiť. Skutočne zanietený pes, ktorý sa v dôsledku takýchto kľučiek môže dosť často zraniť, sa môže naučiť vyhýbať sa bolesti tým, že sa bude držať pozadu a nevyštartuje naplno, alebo bude dávať pozor na kľučky a začne v zákrutách skracovať dráhu. Prečo by sme mali trestať tých psov, ktorých by sme práve mali odmeniť?

Náročné kľučky môžu sťažiť prácu rozhodcu. Ak rozhodca vie, čo sa stalo so psom vo vedení, ohodnotí ho vysoko, lebo pes stratil vedenie v dôsledku ťahania návnady a tvaru coursingovej dráhy, nie v dôsledku vyššej rýchlosti alebo obratnosti; rozhodca však môže vyššie ohodnotiť psa, ktorý sa dostal do vedenia len náhodne. Vedieť, kedy čo urobiť, je úlohou rozhodcu; je však ľahšie posudzovať beh, ktorý neznevýhodňuje najrýchlejších psov. Dobrá coursingová dráha uľahčuje posudzovanie psov tým, že ukáže všetkým divákom, ktoré psy sú najlepšie, nielen tým, ktorí tomu vyslovene rozumejú.

Ešte posledné slovo k zákrutám: navijaky dokážu potiahnuť návnadu okolo kladky bez toho, aby ju spomalili, takže pes, ktorý je vo vedení, nedostane žiadne znamenie, že nasleduje zákruta. Na druhej strane aj pre zajace v behu platí princíp zotrvačnosti a hybnej sily. Nedokážu zmeniť smer behu okamžite. Najprv musia spomaliť. Musia zmeniť polohu ucha a chvosta, čím psa upozornia na prichádzajúcu zákrutu a dajú mu tak šancu začať spomaľovať. Prvým znamením pre psa pred zmenou smeru umelej návnady je až moment, keď táto prejde cez kladku. Ale to nie je pre psa vôbec žiadne znamenie. Čo s tým môžeme urobiť? Pomohla by prídavná kladka v ostrej zákrute. Ak nastavíme dve kladky v zákrute, ktorá má 90 stupňov, pes môže začať meniť smer behu, už keď návnada prechádza prvou kladkou.

V skutočnosti by sa veľa problémov pri kľučkách dalo vyriešiť pridaním kladiek. Vraj váš klub nemá dostatok kladiek na to, aby ste použili dve v jednej zákrute? Riešenie je jednoduché. Znížte celkový počet zákrut na coursingovej dráhe. Na posúdenie obratnosti a prenasledovania ich naozaj nie je potrebných veľa.

Zostavenie coursingovej dráhy môže určiť, ktorý pes vyhrá, takže tu máme oveľa vážnejší dôvod navrhovať coursingové dráhy tak, aby sa podobali na beh zajaca. Plemená psov, ktoré sa používajú v coursingu, boli vytvorené výberom tých, ktoré lovia zver. Ak začnú súťažiť podľa iných kritérií a ich úspech bude postavený na iných podmienkach, potom dôjde k zmene týchto plemien. Uznávam to, čo získal môj vlastný chov stovkami rokov lovu na zajace a inú zver. Nerada by som videla, ako to zmenili ľudia, ktorí nechápu vzájomný vzťah medzi coursingovými psami a ich korisťou. Tieto psy nevytvorili umelci, aby sa zabávali s Icartovými modelkami*. Vznikli výberom loveckých kvalít, ktoré môžeme simulovať v coursingu, ak si dáme námahu a zabezpečíme dostatočný priestor pre coursingovú dráhu a budeme dbať na správne zostavenie coursingovej dráhy.

* Louis Icart bol francúzsky umelec z obdobia Art Deco známy kresbami očarujúcich žien, často erotických alebo mierne humorných.